povrch
V 50. až 60. rokoch 20. storočia sa všeobecne usudzovalo, že marťanské polárne čiapočky sú zložené zo zamrznutej vody. V priebehu výskumu kozmickými sondami sa ale ukázalo, že Mars má atmosféru zloženú hlavne z oxidu uhličitého, len s malou prímesou vody.[18] Na základe tohto zistenia bol vytvorený model atmosféry, z ktorého vyplýva, že teplota bola dosť nízka na to, aby samotný oxid uhličitý na pólochdesublimoval a zamrzol. Kvôli striedaniu ročných období na Marse dochádza tiež k významnej zmene atmosférického tlaku počas roka. Na základe týchto pozorovaní a ďalšieho skúmania sa ukázalo, že póly sú pokryté vodným aj suchým ľadom. Prvotné pozorovania boli vysvetlené pomocou tenkej vrstvičky zamrznutej vody nanesenej na ľade z oxidu uhličitého. Pre vzdialených pozorovateľov má Mars prevažne červenú farbu, presnejšie bledooranžovú alebo ružovú s dvoma bielymi polárnymi ľadovými čiapočkami. Na červených oblastiach sa nachádzajú rozličné svetlé a tmavé plochy so zelenkastou farbou. Tmavé plochy nie sú oceány vody, ako si prví pozorovatelia mysleli, pretože sa na Marse nemôže vyskytovať voda v tekutom stave kvôli nízkemu atmosférickému tlaku (~600 Pa). Tieto zmeny v jasnosti povrchu spôsobuje rozdielny druh povrchového materiálu: červená farba je prach a piesok bohatý na oxid železitý; tmavšie plochy sú spravidla viac kamenisté a skalnaté oblasti. Oxid železitý je hlavnou zložkou minerálu hematit. Práve drobné zrniečka hematitu, ktorých veľkosť nepresahuje 10 mikrometrov, majú červenkastú farbu. Prítomnosť hematitu na povrchu Marsu je považovaná za jeden z vážnych dôkazov toho, že na tejto planéte bola kedysi voda - na Zemi totiž hematit vzniká oxidáciou práve za jej prítomnosti.[19] Prítomnosť tohto minerálu na Marse dokázala sonda Mars Global Surveyor. Náhodné silné vetry, ktoré sa tu vyskytujú, presúvajú prach a menia rozmery a tvar svetlejších a tmavších plôch. Povrch Marsu je rôznorodý. Južná pologuľa s viacmenej hornatou krajinou je pokrytá krátermi, zatiaľ čo na severnej pologuli sú obrovské rovné pláne zaliaté lávou. Vo všeobecnosti je povrch Marsu pokrytý skalnatými a alebo kamenistými útvarmi, ktoré sú miestami prekryté prachom apiesočnými dunami. Na Marse sa nachádza značné množstvo kráterov, korýt, kaňonov a sopiek. Je tu aj najvyššia známa hora slnečnej sústavy, sopka Olympus Mons, ktorá dosahuje výšku 21,2 km nad nulovou výškou povrchu.[20] V rovníkovej oblasti Marsu sa nachádza obrovský kaňon Valles Marineris, dlhý 4 500 km a hlboký 7 km. Objavila ho sonda Mariner 9 mapujúca Mars v rokoch 1971–1972, podľa ktorej bol kaňon pomenovaný. V oblasti náhornej plošiny Tharsis sa nachádza viacero podobne veľkých sopiek, medzi najvyššie patrí aj Ascraeus Mons s výškou 18 201 m (podľa meraní družice Mars Global Surveyor).[21] Sonda Mars Express zaznamenala dôkazy o prítomnosti veľkej plochy zmrznutej vody na planine zvanej Elysium. Rozmery ľadového mora sú cca 800 km×900 km, priemerná hĺbka je 45 m. Na Marse sa nachádzajú aj vyschnuté riečne korytá, ktorými tiekla voda pravdepodobne pred niekoľkými miliardami rokov. Nedávno však boli objavené útvary podobné prameňom a od nich sa tiahnuce ryhy, ktorými mohla tiecť voda aj v oveľa bližšej minulosti, možno aj v súčasnosti. Odpoveď na mnohé otázky spojené s týmito ryhami zatiaľ nepoznáme. Pomenovanie povrchových útvarov Marsu je zložitejšie než v prípade Merkúra a Venuše, pretože názvoslovie vznikalo viac ako sto rokov už od prvých pozorovaní, ktoré robil taliansky astronóm Giovanni Schiaparelli v roku 1877. Ten v priebehu pozorovaní začal pre útvary používať mená známe z Európy, Ázie a Afriky, ktoré spájal s mytologickými názvami. V práci, ktorú Schiaparelli začal, pokračoval aj Eugene Antoniadi. V oboch prípadoch však boli pomenované len výrazné albedové útvary, ktoré celkom nezodpovedali objektom na povrchu. Po roku 1973 došlo k podrobnému zmapovaniu povrchu Marsu pomocou sondy Mariner 9, čo prinieslo veľkú revíziu názvov a ich úpravu, na ktorej je postavenésúčasné názvoslovie.[22]Povrch [upraviť]
Atlas [upraviť]
